Výkon bez regenerácie nie je úspech

Inga Bajzíková je lektorkou Školy ajurvédy a spoluzakladateľkou projektu insi ayurveda. O svojej ceste k ajurvéde sa s nami podelila vo svojej osobnej výpovedi.

„V živote sa veci dejú pre niečo.“

Dlho som to vnímala ako vetu, ktorú si človek povie, keď chce udalostiam dať zmysel. Až neskôr som pochopila, že niektoré „náhody“ prichádzajú presne vtedy, keď ich potrebujeme. Ajurvéda sa do môjho života dostala práve takto v období, keď som si na ramená nakladala viac, než som bola schopná uniesť.

Keď je výkon dôkazom sily

Rok 2016 si pamätám veľmi presne. Navonok som fungovala v korporátnom svete — tempo, výborné výsledky, zodpovednosť, kariéra. A mala som pocit, že takto to má byť. Pracovala som 16 hodín denne, víkendy boli „bežná súčasť“ a ja som to dlho brala ako dôkaz svojej sily.

Dnes už viem, že moja Pitta energia bola v tom období na vrchole, keď som sa do niečoho pustila, brala som to za svoje a išla naplno. Niekedy až príliš. A niekde medzi výkonom a perfekcionizmom som si prestala všímať signály tela.

A potom prišla fyzická aj mentálna stopka. Nie ako jemné varovanie. Ako jasné a dosť.

Odchod do neznáma

V tom čase som mala okolo seba ľudí, ktorých dodnes vnímam ako záchrancov. Jedna z nich moja HR aj ajurvédska koučka prišla s ponukou Indie. Partner aj rodina ma podporili, a tak som zrazu sedela v lietadle. Odchádzala som z komfortnej zóny priamo do ajurvédskej nemocnice v dažďovom pralese.

Moja prvá skúsenosť s ajurvédou bola pre Európanku šoková. Iná kultúra, iné podnebie, hluk, farby, pachy, úplne nový rytmus. A zároveň, paradoxne ticho, pokoj a niečo, čo som dovtedy nepoznala: „ničnerobenie“, ktoré nebolo lenivým únikom, ale liečivým návratom k sebe. V pralese sa jednoducho nedalo nespomaliť.

Telo ako partner, nie nástroj

Ajurvéda ma tam naučila viac než len „čo jesť“. Naučila ma upokojiť myseľ. Pozastaviť sa. Dať si kvalitné jedlo bez výčitiek a bez multitaskingu. A vnímať svoje telo ako partnera, nie ako nástroj.

Aj keď som nebola pacient v zmysle akútnej diagnózy, bola som preventívny pacient a práve to mi otvorilo oči. Videla som, čo dokáže každodenný režim, jedlo, pokoj a správne vedenie urobiť s človekom nielen počas pobytu, ale aj dlhé mesiace po návrate domov.

Výkon bez regenerácie a zmysluplného režimu nie je úspech, ale riziko.

Keď sa HR stretne s ajurvédou

Popri tom sa mi začala skladať dôležitá súvislosť: ajurvéda a ľudské zdroje — dve oblasti, ktoré sa na prvý pohľad zdajú vzdialené — majú spoločné jadro. Prácu s človekom. HR pre mňa nikdy nebolo „oddelenie ani administratíva“. Je to spôsob, ako vytvárať prostredie, v ktorom ľudia vedia rásť, cítiť zmysel a podávať dobrý výkon — prirodzene. A kvalitná práca s ľuďmi sa nezačína v tabuľkách, ale v každodenných návykoch, v mentálnej hygiene a v tom, ako sa človek cíti vo vlastnom tele.

K intenzívnemu štúdiu ajurvédy ma paradoxne priviedol aj Covid. Rok, keď sa veľa vecí zastavilo, mi dal priestor prestať len zbierať zážitky a začať skladať vedomosti. A zrazu som bola študentkou v Škole ajurvédy Miroslava Madudu.

Korene siahajú do detstva

Môj príbeh sa vlastne začal už v detstve — kde som princípy ajurvédy prirodzene žila, len som ich nevedela pomenovať. Moja mama mi zvykla hovorievať: „Teba asi vymenili v nemocnici.“ Nechcela som jesť podľa tradícií našej rodiny hoci sme chovali domáce zvieratá a jedlo bolo poctivé. Mňa to vždy ťahalo k tomu, čo rástlo na záhrade. Ovocie, sezónna zelenina, jednoduché jedlá, ktoré mi robili dobre.

Tento štýl som si neskôr preniesla aj do svojej rodiny. Priatelia sa smiali, že manžela a deti „chovám na brokolici“. Dnes sa už nesmejú — dnes sa pýtajú. Čo mám robiť? Ako? Prečo? A práve vtedy som pochopila, že moje osobné skúsenosti a odhodlanie majú zmysel aj pre iných.

Sila nie je len v tom, koľko unesieme

Ajurvéda ma naučila ešte jednu podstatnú vec: pracovať s egom. Prijať, že nie všetko musí byť dokonalé — aj keď vo mne žije silná potreba, aby všetko, čo odo mňa odchádza, bolo „na sto percent“. Naučila ma akceptovať prehry, straty a odlišné pohľady bez toho, aby som stratila svoje hodnoty.

Naučila ma, že sila nie je len v tom, koľko unesiem, ale aj v tom, kedy si dovolím pustiť.

Keď sa dnes obzriem späť všetko, čo som robila, ma naozaj bavilo. Ajurvéda mi však dala možnosť robiť to ešte hlbšie, s väčším zmyslom a väčšou úctou k človeku. A ak by som mala zhrnúť svoj príbeh do jednej myšlienky, bola by to táto:

„Veci sa v živote dejú pre niečo. Niekedy ako dar. Niekedy ako stopka. A niekedy ako pozvanie začať žiť tak, aby telo a myseľ už nemuseli kričať.“

Inga Bajzíková, lektorka Školy ajurvédy — z Ajurvédskeho magazínu.